Je nečestnosť nákazlivá?

V dnešnej dobe je takmer nemožné otvoriť noviny alebo zapnúť televíziu bez toho, aby nás nezahltili správy o daňových a poistných podvodoch, zamestnaneckých krádežiach alebo dopingových aférach známych športovcov. Keďže sa na každom kroku stretávame s priamymi príkladmi nečestného správania, je na mieste položiť si otázku, aký to má vplyv na našu bezúhonnosť v jednaní.

Keď je človek svedkom neetického správania – podvodov, krádeží a klamstiev,  na jeho následnú poctivosť vo vlastnom jednaní to môže vplývať najmenej tromi spôsobmi: v prvom prípade sa môže zmeniť jeho odhad pravdepodobnosti o tom,  že bude prichytený a zváži, či  mu podvádzanie prinesie stratu alebo zisk; v druhom prípade sa zmení význam, ktorý pripíše konkrétnemu (nečestnému) činu v súlade s vlastnými morálnymi štandardami; a tretí spôsob spočíva v zmene vnímania sociálnych noriem charakterizujúcich určité správanie ako nečestné. Francesca Gino, Shahar Ayal a Dan Ariely uskutočnili dva experimenty s cieľom zistiť, ako tieto skutočnosti vplývajú na podporovanie alebo pokles neetického správania.

Experimentov sa zúčastnilo 233 študentov z Carnegie Mellon University. Ich úlohou bolo vyriešiť sériu matematických príkladov v určenom čase, ktorý bol však príliš krátky na správne vypočítanie celého zadania. Za každú správne vyriešenú úlohu získali 50 centov ako odmenu, ktorú si mohli vložiť do pripravenej obálky. Skupiny sa pritom líšili podľa toho, či odovzdané zadanie a vyplácanie odmeny kontroloval výskumník, alebo nie. Študenti na formulár so spätnou väzbou napísali počet príkladov, ktoré vyriešili—ten u nekontrolovanej skupiny mohol, ale nemusel odpovedať skutočnosti. Peniaze boli vyplácane tak, že obálku so sumou odpovedajúcou počtu správne vyriešených úloh si študenti odniesli a zvyšné peniaze v druhej obálke vrátili.  Papier so zadaním potom študenti zničili v skartovačke.  V skutočnosti však skartovačka nefungovala, takže mohli výskumníci skontrolovať skutočný počet vyriešených úloh. Výsledky ukázali, že 50% študentov, ktorí neboli kontrolovaní v uvedení počtu správne vyrátaných príkladov podvádzalo, a nahlásilo vyššie číslo, než k akému sa v skutočnosti dopracovali.

Následne k študentom pribudol herec, ktorého úlohou bolo pred zrakom účastníkov viditeľne podvádzať. Po minúte od začiatku riešenia vstal, vyhlásil, že všetky príklady úspešne vyrátal, zobral si najvyššiu možnú odmenu a odišiel. Podstatné bolo, či bol v očiach ostatných študentov jedným z nich – študoval na rovnakej univerzite,  alebo či bol akýmsi „nepriateľom“ a medzi nich nepatril – odlišoval sa tričkom s logom konkurenčnej univerzity.

Zaujímavé boli výsledky v podmienkach s hercami – ak študenti považovali herca za člena vlastnej skupiny, 75% študentov sa zachovalo podľa jeho príkladu a podvádzalo tiež. Na druhej strane, keď herec do skupiny nepatril, ostatní účastníci jeho správanie odsúdili ako nečestné a miera podvádzania klesla na 40%, čo bolo menej ako v skupine, kde bolo len na vlastnom rozhodnutí študenta, či bude alebo nebude podvádzať (50%).

Závery prvého experimentu podporujú teóriu o sociálnych normách. Svedčí o tom percento študentov, ktoré napodobňovalo hercovo správanie. (Zachovali si ale aspoň zdanie poctivosti, a žiaden z účastníkov neskončil s riešením príkladov než vypršalo daných 5 minút).

Gino a kolegovia sa rozhodli skúmať ešte jednu premennú – význam a dôraz, aký etickému jednaniu pripisuje človek, keď do popredia vystupuje poctivosť, alebo naopak, možnosť podvádzať. Pre niekoho môže byť podvádzanie pri teste natoľko neprijateľné, že bude konať čestne bez ohľadu na to, koľko ľudí naokolo podvádza.

Prvé dve skupiny v tomto experimente boli identické s predchádzajúcim (s kontrolou alebo bez). Rozdiel bol v správaní herca v tretej skupine – po zaznení inštrukcií sa spýtal „Takže je v poriadku keď budeme podvádzať?“ Odpoveď výskumníka znela: „Môžete robiť, čo chcete“.  Touto vetou študenti získali informáciu, že je možné podvádzať, ale nevytvorili sa žiadne nové skupinové normy o tom, či je to správne alebo nie – túto správnosť  hodnotili len na základe vlastného úsudku. Ukázalo sa, že po vypočutí hercovej otázky bola miera podvodov o 10% nižšia než v skupine, kde otázka nezaznela.

Experimenty ukázali, že ľuďia reagujú na neetické jednanie iných a ich reakcia závisí ako na sociálnych normách v kontexte pozorovanej nečestnosti, tak na význame, ktorý tomuto jednaniu pripíšu. Vplyv rovesníkov má na konanie ľudí dopad, dôležitými prediktormi sú ale aj osobné morálne hodnoty a miera etického jednania v spoločnosti, kde žijeme.

„Ako Anthony Eden povedal, ‘korupcia nikdy nebola povinná‘. Naše výsledky však ukazujú, že za istých podmienok môže byť nečestné správanie nákazlivé,“ zhrnuli autori.

--Júlia Tkáčová

Gino, F., Ayal, S., Ariely, D. (2009). Contagion and Differentiation in Unethical Behavior: The Effect of One Bad Apple on the Barrel. Psychological Science, 20, 393-398 [pdf / abstrakt]